Zlaté časy sa pôvodným obyvateľom kontinentu skončili v
polovici januára 1788. V čarovnej zátoke Botany Bay sa neočakávane
objavila veľká flotila s niekoľkými stovkami belochov, ktorí
sa začali správať, ako keby im patril celý svet. Aborigéni
nevedeli čo sa deje. Videli ako sa biele postavy šplhajú
po lodných sťažňoch. Najskôr im pripomínali vačkovcov, no
neskôr zmenili názor a považovali ich za diablov. Jeden
z posledných členov tamojšieho kmeňa, Mahroot, zažil zverstvá
britských dobyvateľov na vlastnej koži. Pred ich príchodom
si na pobreží žilo približne 400 Aborigénov ako v raji.
O polstoročie neskôr sa ich počet zredukoval na štyroch.
O tento neuveriteľný a zároveň pravdivý výsledok sa podelili
choroby, alkohol a príležitostné poľovačky na pôvodných
obyvateľov. Za krátky čas biela "civilizácia"
zničila jednoduchý životný štýl, ktorý bol v svojej podstate
úplne nekomplikovaný a zároveň hojný. Hlboké vody v zátoke
a ústia riek Hawkesbury a Georges poskytovali dostatok potravy
pre všetkých. Rovnako tak stromy, buše, trávy a fauna dokázali
dosýta nakŕmiť obyvateľov budúceho Sydney. Život bol vskutku
jednoduchý. Každý mal dostatok času na lov, stretávanie
sa s príbuznými, zábavu, ale aj oddych pod stromom v chládku
počas horúcich letných popoludní. Ľudia rozumeli, milovali
a rešpektovali prírodu, zdroj obživy, duchovnosti a sily.
Narozdiel od Britov, ktorí nemali žiadne spojenie s okolitým
prostredím. Väčšina z nich pochádzala z ľudnatých miest,
sivých a špinavých ulíc - boli to deti priemyselnej revolúcie,
sklamané neúspechom a vedené túžbou po peniazoch. Krajina
nebola pre nich ničím iným len komoditou, čakajúcou na kúpu,
vykoristenie a predaj. Zem sa premenila na základ ich bohatstva.
Osudným sa stal moment, keď kapitán Arthur Phillip vkročil
na austrálsku pôdu. V tej chvíli sa začal konflikt medzi
dvoma svetmi. Nikto nehodil kópiu a nevystrelil z pušky,
no vývoj udalostí nabral jasný kurz. Stretli sa dve rozličné
kultúry, ktorých hodnotový systém sa na míle odlišoval.
Možnosť kompromisu neexistovala. Jedna strana rešpektovala
prírodu, bola mierumilovná, hľadajúca pokoj a harmóniu,
kým tá druhá bola jej presným opakom.
Sledujúc prvú flotilu ako pláva do Botany Bay, sa domorodci
s úžasom pýtali: Čo sú to za zvláštne stvorenia? Sú to diabli,
duchovia alebo posumovia? Čo tu chcú? Prečo prišli?
Hneď po prvom stretnutí sa začali vzťahy medzi Aborigénmi
a Európanmi zhoršovať. Možno k tomu prispela aj jedna zo
domorodých žien, ktorá si aranžovala podarovanú ozdobnú
vreckovku od kráľa na miesto, kde Eva nosila figový list.
Oveľa väčšiu paseku narobila tisícka britských väzňov, ktorým
sa vo väzení bez stien podarilo dostať vzťahy s černochmi
na bod zlomu. Väčšinu života strávili v preľudnených mestách,
vyrastali na častých popravách, boli nevzdelaní a správali
sa brutálne. V máji toho istého roka došlo k prvej vražde.
Na smrť aborigénskej ženy reagovali domorodci zabitím dvoch
väzňov. Vtedy ešte Atrhur Phillip zachoval chladnú hlavu
a miesto nekonečného odplácania, vyzval svojich ľudí na
opatrnosť. Pôvodní obyvatelia naopak využívali každú príležitosť
na útok, a to aj napriek primitívnym zbraniam. Adoptovali
akýsi spôsob gerilovej vojny. Už v zime bolo jasné, že v
oblasti nebude dostatok potravy pre všetkých. Početná populácia
belochov vyplienila všetky ryby v zátoke, znečistila vodu
a zredukovala počet kengúr na polovicu. Dovtedy nepoznaný
jav - hladomor - pôsobil medzi domorodcami ako kosa. Neskôr
sa pridali choroby, ktoré po tisícky rokov nepoznal na kontinente
nik. Aborigéni sa voči nim, kvôli nedostatku imúnnych látok,
nemohli brániť. Okrem toho, pravé kiahne, chrípka a syfilis,
mali rovnaký účinok ako gilotína. Nikto nepoznal šíriteľa
hrozivej epidémie, ktorá za prvý rok pripravila o život
polovicu obyvateľov sydneyjskej kotliny. Belosi vinili každého,
len seba nie. Boli totiž veľmi pyšní, aby priznali, že okrem
väzňov priniesli na kontinent skazu. V tom čase nebol dôvod
na masakre. Čistú prácu za novoosídlencov urobili choroby.
Netrvalo dlho, kým domorodci pochopili, že cieľom Britov
je osídlenie celej krajiny. Jediné, ako sa mohli tomuto
osudu brániť, boli sporadické útoky. Kapitán Phillip sa
stále snažil zriedkavé pokusy tolerovať. Za vraždu väzňa
dokonca vždy vinil samotného postihnutého.
Zlom nastal v roku 1790. Spôsobil ho lovecký výlet hájnika
Johna MacEntireho, ktorý sa rozhodol zastrieľať si na černochov.
Tí ho naoplátku prebodli kopiou. Na smrteľnej posteli však
prisahal svoju nevinnosť. Nikto nevie aké okolnosti prinútili
Arthura Phillipa zmeniť názor a prijať úlohu žalobcu. Od
tej chvíle sa začali písať skutočné novodobé dejiny Austrálie,
ktoré charakterizujú masakre, brutalita a rasizmus. Briti
totiž od začiatku považovali domorodcov za hlúpe a primitívne
stvorenia, ktoré zaspali vývoj a spôsobom života spred niekoľkých
tisícov rokov nemajú šancu v novom svete prežiť. Žiaľ, zabudli
sa ich opýtať, či majú záujem o zmenu. Vnútili im svoju
predstavu, zobrali im zem, vyhnali do neúrodných oblastí,
znásilňovali ženy a všetky drobné krádeže nemilosrdne trestali
loveckými výpravami na aborigénske osady. O tom, že po takýchto
výpadoch zostávali po belochoch desiatky mŕtvych domorodcov
netreba hovoriť. Napriek tomu, že Austrálčania si tento
fakt ešte stále neuvedomujú a len s problémami si pripúšťajú
hriechy svojich predkov, je to časť ich histórie.
Doteraz sa veľmi nehovorilo o spôsobe, ktorým dobyvatelia
šli za svojím cieľom. Charakterizovalo ho ho násilie a krutosť,
v niektorých prípadoch hraničiaca s ľudskými možnosťami.
Aby ste si sami mohli urobiť obraz o udalostiach z 19. storočia,
uvediem len niekoľko skutočne najpozoruhodnejších prípadov.
Legiend o používaní Aborigénov ako živé terče je neúrekom.
Tu je jedna z nich. Obzvlášť sadistický príbeh hovorí o
mužovi menom Carrotts, ktorý naháňal domorodého muža a ženu.
Potom ako zastrelil muža, odťal mu hlavu a zavesil ju jeho
manželke okolo krku. Pyšný na tento skvelý úspech sa vrátil
na základňu, kde získal pochalu a obdiv od svojich kamarátov.
Boli medzi nimi takí, čo usporadúvali poľovačky na Aborigénov
radšej ako fajčili svoje fajky. Neostýchali sa zabíjať ženy
a deti, týrali mužov a správali sa k nim horšie ako k špinavým
handrám. Nečudo, že jednou z vrcholných scén sa stal hon
dvoch mužov na černošskú ženu v pokročilom štádiu tehotenstva.
Neschopná utiecť im, vyškriabala sa na strom a snažila sa
ukryť medzi konármi. Na jej smolu, uvideli ju skôr ako sa
stihla schovať. Lovci sa síce sporili o to, či strieľať
alebo nie, zvíťazila však chuť po násilí. Krvilačný Brit
vzal pušku a vypálil niekoľko rán do koruny stromu. Ozval
sa hrôzostrašný výkrik. Vzápätí, ako hnilá hruška, spadol
na zem novorodenec. Miesto trestu, čakala na "hrdinov"
odmena. V niektorých oblastiach totiž platilo pravidlo,
že úspešný lovec mohol mŕtvymi telami nakŕmiť svojich psov!!!
Množstvo brutálnych činov každým dňom rástlo. Iróniou je,
že Britániu v tom čase považovali za zbožňované sídlo civilizácie.
Miesto toho by sa skôr hodili iné prívlastky. Barbarstvo
a neľudské zaobchádzanie s čiernou rasou sa ani so zažmúrenými
očami nedalo porovnať so španielskymi dobyvateľmi pri osídľovaní
Nového sveta.
Na území Tasmánie vláda v roku 1830 legitimizovala likvidáciu
domorodcov. Za každého chyteného dospelého jedinca platila
odmenu 5 libier a za deti 2 libry. Po tomto oznámení sa
vydali do buše tucty lovcov. Samozrejme, že nezostalo len
pri unášaní pôvodných obyvateľov. Belochom sa uvoľnili ruky
na brutálne orgie, za čo im nehrozili žiadne tresty. Oveľa
radšej ako odchytávať černochov, strieľali ich ako škodnú.
Podľa nich, 10 mŕtvych a traja uväznení predstavovali úspešnú
a ziskovú dennú prácu. Medzi najbrutálnejších prisťahovalcov
patrili Škóti. Či už v Austrálii alebo aj v Spojených štátoch
si získali zlú povesť vďaka brutalite a rasizmu. Zem, na
ktorej žili, boli ochotní ochrániť za každú cenu. Nemali
zmilovanie s nikým a ničím. Z údajov zachytávajúcich masakre
v oblasti Mount Murchison sa dá vyčítať, že strieľali Aborigénov
ako divé psy. Pritom ich jediným priestupkom bolo kúpanie
sa v miestnej rieke. Škóti verili, že tento spôsob likvidácie
čiernej populácie, ktorá bola závislá na belošskej stanici,
je rýchlejší a jednoduchší ako ich väznenie alebo zásobovanie
jedovatou múkou.
Európski prisťahovalci nemali o pôvodných obyvateľoch vysokú
mienku. Považovali ich za najnižšiu formu života na našej
planéte, podobajúcu sa opiciam. Ženy ponižovali tvrdeniami
typu: "pokiaľ by mala ešte aj chvost, jej identita
by bola dokonalá". Peter Cunningham, jeden z prvých
obyvateľov Hunter Valley si o nich myslel nasledovné. "Je
to špinavá a nepríjemná rasa, ktorú nezmení ani adoptovanie
európskych zvykov". Miestnym ľuďom nikto nedôveroval,
pretože vyššia spoločnosť im prisúdila zodpovednosť za všetko
zlé - schopnosť kradnúť, klamať, podvádzať, zabíjať dobytok,
útočiť na osídlencov a škodiť mierumilovným farmárom. Belosi
sa nikdy nesnažili pozrieť na realitu očami domorodcov.
Nevideli to, že si privlastnili pôdu, ktorá im nepatrila,
nechápali znásilnovanie žien ako trestný čin, nepovažovali
zabíjanie kengúr a posumov ako kradnutie. Ich "právo"
všetky skutky schvaľovalo, takže všetko bolo v najlepšom
poriadku!
Aborigéni nemali ľahkú situáciu ani v 20. storočí. K pokračujúcim
masakrám sa pridal ďalší fenomén, The Stolen Generation.
Pravda o ukradnutej generácii aborigénskych detí začína
vychádzať na povrch až teraz. V roku 1997 zverejnili 690
stranových dokument o separácii domorodých detí od ich rodín
s jediným cieľom - vychovať z nich Európanov. Čítať stránky
o spôsobe akým celý proces prebiehal, znamená dozvedieť
sa o neľudskosti vlády a hlúposti ľudí, zodpovedných za
program integrácie detí do štruktúry bielej európsko-austrálskej
spoločnosti. Za všetky smutné osudy stačí spomenúť jeden.
Vyrozprávala ho černošská žena Millicent, ktorú ako štvorročnú,
odvliekli do domova Sestry Kataríny v Západnej Austrálii.
Jej súrodencov umiestnili do podobných zariadení po celom
kontinente. Princípom bolo oddeliť deti a rodičov od seba
a zničiť všetky rodinné väzby. Návštevy neexistovali, deťom
klamali o smrti ich príbuzných, vnucovali im náboženskú
výchovu a prísny režim. Jediné, čo sa podarilo čiernym deťom
vštepiť, bol nevyliečiteľný pocit strachu, zatrpknutosti,
nedôvery, samoty a prázdnoty. Na jednej strane ich nútili
správať sa ako bielych, no zároveň im dávali pocítiť, že
sa nimi nikdy nestanú.
Fyzické tresty boli každodennou súčasťou života malej Millicent.
Za odmietnutie poslušnosti, meškanie, či drzosť ju čakalo
niekoľkohodinové kľačanie pred oltárom alebo zbičovanie
trstenicou. Ponižovanie a zastrašovanie sa stali náplňou
jej života. Nikto nemal o ňu záujem, jej život stratil zmysel.
Myslela si, že horiše ju už nemôže stretnúť. Lenže peklo
ju ešte len čakalo. Na strednej škole posielali aborigénske
deti počas prázdnin pomáhať na neďaleké farmy. Prvý raz
strávila niekoľko týždňov mimo domova Sestry Kataríny. Ľudia
na farme ju mali radi a starali sa o ňu s láskou. Na ďalší
rok prerástla náklonnosť majiteľa farmy do sexuálnych požiadaviek.
Často Millicent navštevoval v jej izbe. Bránila sa, no bola
slabá. Keď sa po návrate priznala, čo sa na farme dialo,
hlavná sestra jej zakázala o trpkej skúsenosti hovoriť s
ostatnými dievčatami. Nikto sa nesmel dozvedieť toto tajomstvo,
pretože by vrhlo zlý tieň na celý domov. Nepomohli prosby,
nárek a odmietanie. Millicent musela odísť na rovnakú farmu
aj nasledujúci rok. Čakal ju ešte horší osud ako predtým.
Farmár s pomocníkom ju pravidelne znásilňovali, bili a rezali
britvou na rukách a nohách, aby konečne prestala protestovať.
Chcela zomrieť, snívala o tom, ako ju mama zoberie domov,
kde bude v bezpečí. Po návrate sa opäť zdôverila hlavnej
sestre so zverstvami, ktoré musela na farme vytrpieť. Miesto
pohladenia a utešenia ju čakal remeň a šnúra na bielizeň.
Chcela skoncovať so životom a zjedla jed na potkany. Výsledkom
však bola len choroba a žalúdočné nevoľnosti. Prehliadka
u doktora zistila, že je tehotná.
Ako 17-ročná porodila zdravú dcérku. Chcela ju zahrnúť láskou
a nehou, ktorej sa jej nikdy nedostalo. Skôr ako stihla
dosnívať, dieťa jej zobrali. Nikto jej nechcel pomôcť, dokonca
ani v nemocnici, kde prišlo bábätko na svet, neviedli žiadny
záznam o jej pôrode. Millicent sa po prepustení z domova
snažila začať nový život. Nemala priteľov, bola bojazlivá
a rozplakala sa aj pre maličkosť. V každom dieťati, ktoré
stretla na ulici, videla svoju Toni. Neskôr jej povedali,
že dieťa zomrelo. Nechcela uveriť, ako je možné, že ho stratila
bez toho, aby mu dala bozk, držala ho v náručí, mala jeho
fotografiu. To všetko sa udialo v roku 1962.
V januári o 34 rokov neskôr dostala Millicent oznam od juhoaustrálskych
úradov. "Žena narodená v roku 1962 hľadá matku".
Bola to Toni.
Pôvodná myšlienka prevýchovy aborigénskych detí možno nebola
zlá, no jej realizácia a samotný priebeh bola hotová katastrofa.
Vláda mala kopu dôvodov, aby sa rozhodla pre tento krok.
Verila, že život pôvodných obyvateľov je chudobný a neposkytuje
im žiadny druh odmeny. Preto bolo potrebné zobrať ich osud
do vlastných rúk, ponúknuť im lepšie podmienky a prostredie,
z ktorého by sa im lepšie zapájalo do sveta bielych Austrálčanov.
Zároveň panovalo presvedčenie, že domorodci sú hanbou krajiny
a jediná šanca ako tento fakt eliminovať je, v rámci integračného
programu, oddeliť deti od rodičov a naučiť ich zručnostiam,
aby sa mohli stať užitočnými pracovníkmi a služobníkmi bielych.
Nuž a vláda taktiež verila, že Aborigéni su zlí rodičia,
ich manželstvá prichádzajú priskoro, matky sa nestarajú
o deti a otehotnejú zväčša za nepríjemných okolností. Nečudo,
že mnohí považujú ukradnutú generáciu za dobrú vec, ktorou
sa politici snažili pomôcť aborigénskym deťom zlepšiť životné
podmienky. Predsa, poskytli im jedlo, strechu nad hlavou,
vzdelanie a vhodné prostredie na rast osobnosti. Áno, možno
to mali v úmysle. No prípady, podobné Millicent, sa vyskytovali
oveľa častejšie ako si to možno úradníci predstavovali.
Nečudo, že prínosy skvelej myšlienky vystriedala tmavšia
stránka veci - znásilnenia, hrubé zaobchádzanie, oddelenie
od rodín a totálny nedostatok rešpektu pre práva jednotlivca.
Ešte aj dnešná generácia nechce veriť, že sa v ich krajine
v uplynulom storočí dialo niečo podobné. Napriek tomu, že
vláda priznala nešťastné riešenie projektu, ospravedlnenie
stále odkladá. Zrejme slepo nasleduje príklad svojich predchodkýň,
ktoré považovali ukradnutú generáciu za dobrú vec. Pritom
by stačilo, zosadiť si z nosa ružové okuliare.
O Austrálii sa hovorí ako o egalitárskej spoločnosti, ktorá
uplatňuje rovnaké princípy voči všetkým. Ak náhodou pristúpi
k výnimke, potom len v záujme utláčaných. Tými sú už vyše
dve storočia pôvodní obyvatelia kontinentu, ktorí sú ešte
aj na začiatku nového milénia konfrontovaní s javom, pre
nich úplne cudzím, rasizmom. Bieli k nim od začiatku pristupovali
ako k veci, ktorej sa je potrebné čo najsôr zbaviť, lebo
prekáža. Briti si predstavovali, že Austrália je neobývaná
krajina, čakajúca na objavenie, podobne ako Amerika. Na
ich smútok zistili, že obyvateľov má už takých 40 - 50 tisíc
rokov. Za tento neodpustiteľný hriech sa domorodcom odvďačili
po svojom. Privlastnili si ich pôdu, prípadne ju "odkúpili"
za otrávené potraviny a s pomocou chorôb, alkoholu, tyranie
a zbraní ukrajovali z ich počtu. Oficiálne číslo mŕtvych
Aborigénov od príchodu prvej flotily neexistuje. Dá sa len
vytušiť z množstva zaznamenaných výpadov bielych lovcov.
Skromný odhad hovorí o 300,000, iní odborníci sa prikláňajú
až k miliónu. Dnes tvoria pôvodní obyvatelia kontinentu
len 2% austrálskej populácie! Nečudo, prežiť toľko podôb
besnenia európskych dobyvateľov nebolo jednoduché. Aj v
niektorých súčasných obyvateľoch krajiny prevládajú pomýlené
názory, ktoré oživujú spomienky na zverstvá ich predchodcov.
Veď rasizmus nadobudol za posledné dve storočia v Austrálii
neuveriteľne kreatívne podoby.
Prví osídlenci, v strachu pred nájazdmi a rabovaním černochov,
schovávali do komôr a skladov originálne aborigénske hlavy,
ktoré mali útočníkov odlákať. Iní boli ešte vynaliezavejší
a domorodcov zastrašovali vypchatými telami svojich krajanov
trávou, visiac na okolitých stromoch alebo napichnutí na
koloch plota. Nuž a nemálo bolo takých, čo v blízkosti príbytkov
nastražili mohutné železné pasce, do ktorých sa "agresori"
chytali ako divá zver. V noci sa ozvalo strašné cvaknutie.
Majiteľ domu sa prebudil, ale na úlovok sa išiel pozrieť
až ráno. Vedel totiž, že korisť mu nemá šancu utiecť. Doružova
vyspaný našiel v železných kliešťoch umierajúceho domorodca,
ktorého dorazil palicou. Aké jednoduché a účinné...
Niektorí farmári mali v sebe toľko súcitu, že za tvrdú prácu
pri zveľaďovaní a zbere úrody sa Aborigénom odmenili. Každý
z nich dostal bochník chleba s prímesou arzénu... Naooko
to vyzerá, že pôvodní obyvatelia sa vopred zmierili s osudom
a nevzdorovali, podobne ako Maori na Novom Zélande, či Indiáni
v Južnej Amerike, ktorým tiekla v žilách bojovná krv. Nikdy
to nebola pravda. Bielej presile sa postavili s kopiami,
bumerangmi a palicami - jediným nástrojmi, ktoré mali. Žiaľ,
proti strelným zbraniam, chorobám a jedu to nestačilo. Európania
síce zvíťazili na celej čiare, lenže za akú cenu? Najlepšie
to vystihujú udalosti z misie v Moreton Bay. V období 1824
- 1853 zabili domorodci 174 belochov. Odpoveďou bolo nepravidelné
kynoženie pôvodných obyvateľov, o ktorom neviedol nikto
žiadne záznamy.
Do krajnosti doviedol rasizmus A.O.Neville, západoaustrálsky
komisár pre záležitosti pôvodných obyvateľov. V roku 1947
prišiel s vedeckou myšlienkou riešenia "aborigénskeho
problému". Opieral sa o výskumy, potvrdzujúce, že za
dve alebo tri generácie sa pigmentovou manipuláciou môžu
černosi zmeniť na belochov. Stačí len dostatok financií
a legislatívna moc, aby sa mohlo s revolučným programom
začať. Na prelome tisícročí mala byť, podľa neho, Austrália
bielym kontinentom. Nevedno, prečo sa projekt nakoniec nezrealizoval.
Žeby zvíťazil zdravý rozum?
Pohľad na dnešných Aborigénov nie je vôbec povzbudzujúci.
Je mnoho takých, ktorí sa nevedia vyrovnať s bremenom minulosti
a žiaľ utápajú v alkohole. Sú však aj druhí, snažiaci sa
využiť pomocnú ruku vlády. Tá si konečne uvedomila, že nemôže
donekonečna odsúvať domorodcov na vedľajšiu koľaj a aspoň
čiastočne sa snaží prispieť k ich lepšiemu životu. Sociálne
dávky a rôzne podpory by mali predstavovať len začiatok
procesu, ktorý sa počas celého minulého storočia výdatne
zanedbával.
Reálny pohľad na novodobú históriu kontinentu poskytol austrálsky
historik a žurnalista, pracujúci pre denník Sydney Morning
Herald, Bruce Elder, v knihe Blood on the Wattle. "My,
votrelci, sme všetko pokazili a zničili. Zobrali sme si
pôdu, ako keby patrila nám. Vyrúbali sme bohatorodiace ovocné
stromy, aby sa mali kde pásť naše kravy a ovce. Vyhubili
sme divokú zver, aby neohrozovala dobytok. Prírodu sme nahradili
agresívnym kapitalizmom 19. storočia. Cez posvätné miesta
sme vybudovali cesty a popreli sme duch tejto krajiny. Vyvraždili
sme početnú časť pôvodných obyvateľov zbraňami, jedom a
chorobami. Odmietli sme, kvôli ignorancii a arogancii, akceptovať
rozdielnosť Aborigénov, ktorí prežili dlhodobý holocaust.
Tých, čo vydržali, sme zatvorili do rezervácií alebo sme
im dovolili žiť na smetiskách v okrajových štvrtiach miest.
Zobrali sme im zmysel existencie. Keď sa ho snažia hľadať
pri fľaške, či nad ním len mávnu rukou, máme drzosť obviniť
ich z alkoholizmu a lenivosti.
Krv desiatok tisícov aborigénskych ľudí, zabitých od roku
1788, zúfalstvo a beznádej, kolujúce v žilách domorodcov,
sú morálnou zodpovednosťou, ktorú nesú všetci bieli Austrálčania.
Naše bohatstvo a životný štýl je priamym následkom ich chudoby.
Všetci by sme mali skloniť hlavu a hanbiť sa za to".
Aborigénske jazyky
Aborigénske jazyky, obrazne povedané, vysychajú. Počuť hovoriť,
či spievať pôvodných obyvateľov v ich rodnej reči je stále
ťažšie. V melbournských kaviarňach St.Kilda a City Books
Cafe Music, mladý spevák a autor piesní Russel Smith spieva
o červenej zemi svojej Pitjantjatjara krajiny a starých
ľuďoch. "Manta-a, tjilpina, manta-a", nôti si
potichu, "matka Zem, starí ľudia, matka Zem".
Je to preň niečo, čo mu pomáha rešpektovať tradície. "Nie,
tieto pesničky som sa nenaučil", hovorí. "Viem,
že ešte mám čo robiť, no chcem sa učiť. Znamená to pre mňa
veľmi veľa. Je pravda, že som trochu stratil. Chcem ísť
a nájsť to, pretože je to stále vo mne. Musím sa rozprávať
so staršími ľuďmi a hovoriť správnym spôsobom. Viem, že
ešte žijú a trpezlivo na mňa čakajú", toľko zo spovede
mladého hudobníka.
Pred osídlením Austrálie v roku 1788 bolo na jej území vyše
250 aborigénskych jazykov a bezmála 500 rôznych dialektov.
O niečo vyše 200 rokov neskôr sa, podľa linguistov, nadobro
vytratila stovka rečí a bežne sa ich používa sotva 20. Predpoveď
na najbližšie storočie nie je vôbec ružová. Kým v jeho polovici
by ich malo byť toľko, že ich spočítame na prstoch jednej
ruky, na konci budeme na aborigénsku materinskú reč už len
spomínať. Austrálski jazykovedci bijú na poplach. Súčasný
stav považujú za genocídu, ktorá nemá obdobu. Globalizácia
vraj nepostihuje len pôvodných obyvateľov, ale celý svet.
Z terajších 6000 jazykov by až do konca storočia mali mesačne
zaniknúť dva. Predstava doslova neskutočná. U protinožcov
sa tento trend začal potom, keď sa belosi rozhodli Aborigénom
nájsť svetlejšiu budúcnosť. Aj preto je dnešná generácia
ako keby odtrhnutá od vlastných zvykov. Potvrdzujú to aj
slová Marapeja, ktorý má samozrejme aj anglické meno - Dan.
"Z rodného jazyka viem veľmi málo. Ľudia z môjho kmeňa
žili v úrodnej oblasti. Keď prišli bieli, zobrali im pôdu
a poslali ich do rezervácií. Tam ich trestali za to, že
sa rozprávali vlastným jazykom. Nútili ich hovoriť po anglicky,
no moji rodičia sa rozprávali potajomky. Takto sa niečo
nalepilo aj na mňa a ostatné deti. Lenže rozprávať na verejnosti
alebo robiť čokoľvek typicky aborigénske sme kvôli trestom
nemohli. Bieli si totiž mysleli, že naša rasa nemá šancu
na prežitie a raz aj tak všetci vymrieme".
Našťastie, nestalo sa. Aborigéni to však v Austrálii stále
nemajú ľahké. Napriek rôznym finančným podporám a zvýhodneniam,
mnohí ich netolerujú a stále považujú za menejcenných. Toto
poníženie znášajú pôvodní obyvatelia veľmi ťažko. Východiská
hľadajú v alkohole a odmietaní zaužívaných zvykov. Miesto
rodného jazyka je mladšia generácia ochotná radšej podstúpiť
výučbu indonézštiny. V úradnom styku, na školách, v zamestnaní,
ani nikde na svete totiž vlastný jazyk nevyužijú a kvôli
tradíciám sa im do toho nechce. Podľa Austrálskeho inštitútu
aborigénskych štúdií a ostrovanov z Torresovej úžiny v Canberre,
okrem niektorých jazykov v severnej, centrálnej a západnej
časti krajiny, všetky ostatné sú značne ohrozené. Výpočet
výskumníka Patricka McConvilleho to len potvrdzuje. Z vyše
250 originálnych jazykov sa stále používa 120, hoci toto
číslo zahŕňa aj ich fragmenty a posledných žijúcich členov
kmeňa. Len za posledné roky sme zaznamenali veľký pokles,
ktorý sa pravdepodobne nezastaví ani v najbližších dekádach.
"Veľkú úlohu v prístupe k starým hodnotám zohralo obdobie
ukradnutej generácie, od začiatku 20. storočia až do 70.
rokov", hovorí Marapej a pokračuje.
"Ukradnutá generácia znamená, že vám zoberú deti a
učia ich európske zvyky. Čiastočne to postihlo aj mojich
rodičov. Otca zobrali z rodnej oblasti a poslali ho na konskú
farmu do severného Queenslandu s Európanmi. Nuž a matka
patrila zasa medzi miešancov s bledou farbou kože, čo bolo
proti zákonom kmeňa. Jeho členovia sa ju preto pokúsili
zabiť. Zachránili ju však bieli, takže v mojom prípade ide
o dve strany mince".
V poslednom čase si aj federálna vláda začala uvedomovať,
že zánikom aborigénskych jazykov by Austrália prišla o bohatú,
tisícročia starú a mnohými stále nedocenenú časť histórie.
Vznikajú projekty na podporu starých jazykov, no narážajú
na nejeden problém. Či už je to nedostatočná znalosť linguistiky,
problémy s hľadaním kultúrnych špecialistov, chudoba a nezáujem
študentov. Až na začiatku tretieho tisícročia prišli protinožci
na to, že ignoranstký pohľad na celý svet a predovšetkým
na Aborigénov, ich bude v budúcnosti strašiť ako zlý duch.
Budú žiť v jednej krajine s odlišne vyzerajúcimi ľuďmi,
hovoriacimi po anglicky, ktorí nenávidia všetko biele. Aj
Marapej na vlastnej koži pocítil opodstatnenosť starého
známeho, "bližšia košeľa ako kabát". Keď vyrástol,
stratil kontakt s rodnou rečou svojich rodičov. Pochopil,
že budúcnosť je v angličtine. Žiaľ, jeho potomkovia budú
o aborigénskych koreňoch vedieť už len vďaka farbe pokožky.
Didjeridu
Novodobá história Austrálie je stará len niečo vyše dve
stáročia, no to čo stále zamestnáva historikov, vedcov,
či cestovateľov, sú zvyky a tradície pôvodných obyvateľov
kontinentu. Počas mnohých tisícok rokov sa učili Aborigéni
spolunažívať s prírodou, využívať jej dary a zároveň ju
chrániť. Potravu nachádzali poletujúc vo vzduchu, na zemi,
či pod ňou, vybudovali si svojský sociálny systém na princípe
všeobecného vlastníctva a s primitívnymi nástrojmi dokázali
stvárať fascinujúce kúsky. Azda každý pozná tradičný lovecký
bumerang, avšak o typických hudobných nástrojoch sa v našich
končinách veľmi nehovorí. Nečudo, že mi učarovala akási
obdoba našej fujary, domácimi zvaná "didjeridu".
S fujarou má didjeridu spoločný len tvar. Spôsob a technika
hrania sú odlišné, jeho dekorácia, zvuk a samozrejme aj
pôvod. Už dlhé stáročia patrí tento svojrázny hudobný nástroj
do orchestra desiatok aborigénskych kmeňov. Nazdával som
sa, že didjeridu je možné nájsť po celej Austrálii, lenže
pravda je trochu iná. Nie všade totiž rastú stromy vhodné
na jeho výrobu. Preto jeho dostupnosť pre pôvodných obyvateľov
v minulosti záležala najmä na výskyte eukalyptových drevín.
Kam siaha pôvod tohto podlhovastého zázraku, spýtal som
sa jedného z odborníkov na jeho výrobu, Marapeja.
"Nikto z aborigénskej komunity nevie, kto a kedy vlastne
vyrobil prvé didjeridu. Jedna z legiend hovorí, že tento
nástroj sa spája, najmä kvôli tvaru, s dúhovým hadom. Jeho
originálna dĺžka sa pohybuje zväčša medzi šiestimi - siedmimi
stopami a je vyjadrením znovuzrodenia a pretvorenia sveta."
Ešte raz sa vrátim k porovnaniu s našou fujarou. Kým naše
zvyky nedovoľujú hudobníkovi sedieť, hra na didjeridu si
to priam vyžaduje, upozorňuje Marapej.
"Keby ste chceli hrať na didjeridu tradičným spôsobom,
mali by ste sedieť na zemi a pozorne sledovať tanečníkov.
Čokoľvek zaregistrujete na ich tvárach a pohyboch, snažíte
sa imitovať a znázorniť prostredníctvom zvukov. Keď sa napríklad
tanečníci usilujú ukázať ako sa loví kengura, niektorí z
nich majú ruky zohnuté pred hruďou, kývajú hlavami, pozerajú
sa, či im nehrozí nebezpečenstvo a napodobňujú jedenie trávy.
Vzápätí sa zjaví lovec s bumerangom v ruke a snaží sa zabiť
kenguru. Toto všetko sa hudobník snaží zachytiť a zahrať
na didjeridu. Samotný let bumeranga pritom znie asi takto...š-š-š-š-š-š..."
Napriek tomu, že tento hudobný nástroj vyzerá úplne jednoducho,
hrať na ňom je hotové umenie. Nielenže musíte zvládnuť vibráciu
pier, skombinovať fúkanie s imitáciou zvieracích zvukov,
ale čo je zvlášť obtiažne, treba sa naučiť cirkulovane dýchať.
V praxi to znamená, že hráčovi vychádza z úst nepretržite
vzduch ako keby disponoval dvoma pľúcami. Práve táto zručnosť
učarovala aj mne a preto sa po večeroch snažím fúkať do
drevenej rúry čo mi sily stačia. Hudobník však zo mňa zrejme
nikdy nebude.
Väčšina začiatočníkov nedokáže pokoriť práve problém cirkulovaného
dýchania. Marapejovo odporúčanie preto znie - "zoberte
si pohár s vodou a cez trubičku do nej fúkajte, aby vám
bubliny stále vychádzali na povrch". Ľahko sa to hovorí,
no ťažšie realizuje v praxi.
"Musíte si len sadnúť a premýšľať nad tým chvíľu. Je
to ako naučiť sa bicyklovať. Tu taktiež trvá určitý čas
skĺbiť riadenie so šliapaním do pedálov, no keď sa snažíte
a trénujete každý deň, z ničoho nič sa niečo ako keby prepne
a vám to začne ísť. A to isté platí aj v prípade didjeridu",
vysvetľuje.
Marapejovo rodisko je na severovýchode Austrálie neďaleko
turistického letoviska Cairns. Odmalička mal možnosť sám
si zhotovovať didjeridu z termitmi vyžratých eukalyptov
a popri tom hravo zvládol techniku hry. Kým chlapci mohli
stvárať s dutým drievkom čo sa im zapáčilo, dievčatá sa
ho nesmeli ani len dotknúť. Jedna z legiend totiž hovorí,
že pokiaľ hrá žena na didjeridu okamžite otehotnie, ochorie
alebo naopak nebude môcť otehotnieť. Dnes to už vraj neplatí,
no musím priznať, že som nevidel hrať na tento nástroj ani
jednu zástupkyňu nežného pohlavia. Zato umelkýň, ktoré dávali
hudobným nástrojom konečnú podobu je neúrekom. Dominujú
rôzne farby, tvary a znaky. O tom, či v ich kresbách treba
hľadať nejaký skrytý význam Marapej hovorí:
"Ja obyčajne maľujem na didjeridu znaky, ktoré sú pre
mňa veľmi dôležité, ako napríklad kruhy v kruhoch. Každý
umelec nimi môže myslieť niečo iné, no v mojom prípade ide
o studne, pretože aj dúhového hada odjakživa spájali s vodou.
Väčšina kresieb je akýmsi odrazom pocitov. Kým dnes možno
na didjeridu nájsť rôzne motívy, tradičné myšlienky smerovali
k duchovným piesňam a tancom. Znamená to, že akúkoľvek dôležitú
udalosť Aborigéni ihneď zaznamenali maľbou na hudobný nástroj."
To, čo maľba dostatočne nedokáže vystihnúť, dokonale napodobňujú
zvukom. Medzi najpopulárnejšie motívy aborigénskych umelcov
preto zákonite patrí smejúci sa vták Kookaburra, kengurie
skákanie, či zavýjanie divokého psa Dingo.
© Michal Rybanský - 
